1915

Rakúsko-uhorskí zajatci na východnom fronte

Dňa 23. mája 1915 vstúpilo do vojny proti Rakúsko-Uhorsku (teda proti svojim bývalým spojencom v Trojspolku) aj Taliansko, a tak vznikol ďalší - taliansky front. Taliansko sa tu usilovalo o iniciatívu, ale rakúsko-uhorské vojská udržali obranné pozície v údolí rieky Isonzo.

Nemecké hlavné velenie sa po úspechu východnej protiofenzívy začiatkom roku 1915 rozhodlo zmeniť strategický plán vedenia vojny a na nátlak Hindenburga a Ludendorffa uskutočnilo v lete 1915 rozhodujúci útok na východnom fronte. V súčinnosti s rakúsko-uhorskými vojskami sa podarilo nemeckej armáde zasadiť ruským jednotkám drvivú porážku. Ruská armáda bola vytlačená z Poľska. Litvy - z časti Lotyšska a Bieloruska. Úplne poraziť ruské vojská sa však Nemecku nepodarilo. Na jeseň 1915 sa front ustálil na línii rieka Západná Dvina (Daugava)-Narošské jazero-Strypa.

Ústredné veľmoci boli úspešné aj na južnom fronte. Po vstupe Bulharska do vojny na strane ústredných veľmocí (14. októbra) Bulharsko podporené ústrednými mocnosťami uskutočnilo sústredený útok na Srbsko. Napriek hrdinskému odporu srbských vojakov obsadili ústredné veľmoci do konca novembra celé Srbsko a v januári 1916 aj Čiernu Horu. Balkánsky front bol zlikvidovaný. Nemecko získalo cez Rakúsko-Uhorsko a Bulharsko priamy kontakt s Tureckom. Aj vďaka tejto strategickej situácii sa Dohode nepodaril útok na dardanelskú úžinu (pozri dolu: Iné svetové bojiská).

[upraviť]1916

Dohodové krajiny i nemecké hlavné velenie pochopili, že rozhodnutie musí priniesť západný front. Obe strany preto plánovali na tomto fronte na rok 1916 veľké ofenzívy. Nemecká ofenzíva sa začala už vo februári a smerovala na pevnosť Verdun. V Nemecku počítali s tým, že Francúzi budú brániť Verdun z prestížnych dôvodov až do posledného muža. Chceli tak francúzsku armádu nechať vykrvácať a otvoriť si cestu na Paríž. Úporné boje o Verdun však rozhodnutie nepriniesli. Francúzi stratili 315 000 vojakov. Nemci 281 000 vojakov. Ešte počas bojov o Verdun podnikla Dohoda dve veľké ofenzívy - na východe aj na západe. Na západe to bola anglofrancúzska ofenzíva na rieke Somme – najkrvavejšia bitka v dejinách prvej svetovej vojny. Na oboch stranách v nej padlo viac ako 1 300 000 vojakov, ale front sa prakticky nepohol z miesta. V tejto bitke použili Angličania 15. septembra po prvýkrát tanky.

Britskí ranení počas bojov na Somme

Úspešnejšia bola letná ruská tzv. Brusilovova protiofenzíva, nazývaná aj Brusilov Parný valec. Ruská armáda postúpila miestami až o 150 km, obsadila Bukovinu a východnúHalič. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody (pozri dole) však ruskej protiofenzíve nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil. Anglicku sa podarilo koncom mája 1916 dosiahnuť aj napriek veľkým stratám víťazstvo nad nemeckým loďstvom v námornej bitke pri Jutskom polostrove. V dôsledku tejto porážky sa ešte znásobila izolácia Nemecka na európskej pevnine.

27. augusta vyhlásilo vojnu po boku Dohody Rumunsko a jeho vojsko preniklo hlboko do Sedmohradska (vtedy v Uhorsku), ale rakúsko-nemecká armáda Rumunov prinútila ustúpiť a ústredné veľmoci obsadili skoro celé Rumunsko. V čase dobytia Bukurešti zomrel cisár František Jozef I. (21. 11.) a nastúpil jeho synovec Karol I..

V decembri vydal americký prezident Wilson svojich známych 14. bodov o právach malých národov (v Rakúsko-Uhorsku).

[upraviť]1917 – marec 1918

Nemeckí vojaci v zákope počas francúzskeho útoku pri Champagne

Začiatkom roka 1917 boli vojská ústredných veľmocí hlboko na nepriateľskom území, nemali už však síl na rozhodný útok. Zdĺhavá vojna a rastúca izolácia neposkytovali Nemecku a jeho spojencom priaznivé vyhliadky. Preto sa koncom roka 1916 obrátili na Dohodu s mierovým návrhom, ktorý však Dohoda rozhodne odmietla. Dohadovanie sa o možnosti separátneho mieru pokračovalo roku 1917, neviedlo však k pozitívnemu výsledku.

Nemecko v úsilí prekonať dohodovú námornú blokádu (9.1.) prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu (31.1.), čo mimoriadne zhoršilo vzťahy Nemecka k USA. Dohoda dosiahla úspechy aj na mimoeurópskych bojiskách - v Pacifiku a v Afrike, kde až na Nemeckú východnú Afriku obsadila Dohoda všetky nemecké kolónie. Anglicko podniklo úspešné útoky proti Turecku v Palestíne, obsadilo Mezopotámiu (Irak) a vytlačilo nemecké i turecké sily z arabských krajín (pozri aj dole :Iné svetové bojiská) .

V bojujúcich krajinách sa objavili príznaky vyčerpanosti. V Rusku sa vytvorila revolučná situácia a vo Februárovej revolúcii padol nenávidený cárizmus. V dôsledku nemeckej ponorkovej vojny s Dohodou vstúpili aj USA 2. apríla do vojny proti Nemecku. Tým sa vytvorila veľká materiálna i ľudská prevaha na strane Dohody. Tá sa však neprejavila hneď. Naopak, dohodové vojská utrpeli obrovské straty pri pokuse o ofenzívu (tzv. Nivellova ofenzíva v apríli-máji 1917) a v októbri spojené nemecko-rakúsko-uhorské sily porazili taliansku armádu pri Caporette a front sa zastavil až na rieke Piave.

Koncom júna 1917 vstúpilo do vojny po boku Dohody aj Grécko, pri ktorého severných hraniciach sa vytvoril nový balkánsky front.

Februárová revolúcia v Rusku zaktivizovala aj národnooslobodzovací boj Čechov a Slovákov. Začiatkom roka 1917 nový minister zahraničných vecí totálne vyčerpaného Rakúsko-Uhorska Ottokar Czernin pochopil, že Rakúsko-Uhorsko je na pokraji zrútenia, a preto musí uzavrieť mier. Pokusy o uzavretie mieru s Dohodou bez Nemecka skončili bez úspechu, jednak pre odpor Talianska (požadovalo časť rakúsko-uhorského územia) a jednak pre odpor jednotlivých národov žijúcich v krajine a požadujúcich u dohodových štátov odtrhnutie od resp. (v prípade Čechov aj Slovákov) zánik Rakúsko-Uhorska. Česko-slovenský odboj v tom čase prešiel do ďalšej fázy – vznikala česko-slovenská armáda (tzv. česko-slovenské légie), najprv v roku 1917 v Rusku, potom v decembri 1917 vo Francúzsku (vrátane dobrovoľníkov z Ameriky) a v apríli 1918 v Taliansku. Táto bojovala po boku Dohody s cieľom „zaslúžiť“ Čechom a Slovákom vznik samostatného štátu. Toto vojsko sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 pri ukrajinskej dedine Zborov. Po tomto úspechu vzrástol počet česko-slovenských légií a autorita česko-slovenského odboja.

Dňa 7. novembra 1917 prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. Októbrová revolúcia, ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci boľševici. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov - Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v Breste nemecký mierový diktát (brestlitovský mier: Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny). Tým bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať. Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo, svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.

[upraviť]Iné svetové bojiská

Bojovalo sa aj na oceánoch (Nemecku patrili ostrovy severne od Austrálie – Karolíny, Marshallove ostrovy, Nemecká Nová Guinea atď.) – okrem ponorkovej vojny najmä okolo pobrežia Južnej Ameriky (1914, 1915) a pri Indii a Indonézii a spomínaných nemeckých ostrovoch. Marshallove ostrovy v roku 1917 obsadili Japonci.

Nemci mali ďalej štyri kolónie v Afrike, ktorých sa postupne zmocňovali štáty Dohody (dátumy nemeckej kapitulácie sú v zátvorke): Togo (august 1914), Nemecká juhozápadná Afrika (Namíbia, júl 1915), Kamerun(február 1916), Nemecká východná Afrika (Tanzánia, november 1918). Nemeckým silám tu velil generál Paul von Lettow-Vorbeck. Dlhú dobu odolával početne silnejším vojskám Veľkej Británie a Belgicka, proti ktorým viedol guerilovú vojnu.

Posledným významným bojiskom bol Stredný východ. Po námornom incidente vyvolanom Nemcami Dohoda v novembri 1914 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši (Turecku), ku ktorej vtedy ešte patrila aj Mezopotámia aPalestína. Vojna s Turkami sa pre Dohodu začala veľmi neslávne (tzv. dardanelská expedícia): V roku 1915 sa anglicko-austrálsko-novozélandské vojská snažili zmocniť hlavného mesta Osmanskej ríšeKonštantínopolu, ale dohodové vojská bolo treba s ťažkými stratami evakuovať (bitka pri (polostrove) Gallipoli). Neskôr v Mezopotámii postupovali smerom od Perzského zálivu Angličania a 11.3. 1917 dobyli Bagdad. V Arábii známy britský archeológ a vojak T. E. Lawrence pomohol v júni 1916 protiosmanskej vzbure, načo z Egypta Angličania spolu s Arabmi v októbri 1917 zaútočili na Palestínu a zmocnili sa jej.