Jdi na obsah Jdi na menu
 


ČO JE TANK? Part 4.

 ušenie je lacný a efektívny spôsob zníženia rizika zničenia tanku riadenými protitankovými strelami. Najbežnejším a najlacnejším spôsobom je použitie zadymovacích granátov. Ak detektory (alebo posádka) na tanku zaznamenajú odpálenie rakety, či ožiarenie tanku laserovým lúčom, výmetnice na veži vystrelia niekoľko granátov, ktoré vytvoria okolo tanku alebo len pred ním dymovú clonu, ktorá je nepreniknuteľná pre lúče, ktoré využívajú hlavice rakiet a navádzacie prístroje, tank za dymovou clonou zmení pozíciu, takže raketa spravidla minie. Ďalej existujú, podobne ako na lietadlách a helikoptérach, aj výmetnice klamných infračervených cieľov, ktoré zaberajú na rakety s infračerveným samonavedením.

Najkomplexnejším systémom aktívnej neagresívnej ochrany je v súčasnosti ruský systém Štora. Je účinný proti protitankovým raketám 2. a 2.5 generácie ako sú napríklad Tow, Fagot, Konkurz a iné, ktoré sledujú polohu vlastnej PTRS podľa stopovky a majú automatický alebo poloautomatický povelový systém navedenia. Jadrom systému sú dva infračervené žiariče. Tie vytvárajú infračervené impulzy, ktoré imitujú alebo rušia signály vysielané stopovkami na raketách. Riadiaci systém potom na základe chybných informácií o polohe rakety vydáva nesprávne povely pre korekciu dráhy rakety a odkloní raketu mimo cieľ. Okrem toho riadiaca jednotka systému Štora riadi odpálenie zadymovacích granátov.
[upraviť]
Aktívna agresívna ochrana

Systémy aktívnej agresívnej obrany (Active protection systems - APS) ničia približujúce sa rakety a protitankové strely ešte pred dopadom na tank, ako napríklad ruské systémy Arena, Drozd 1, Drozd 2, Šatjor či izraelský Iron Fist, ten dokáže dokonca ničiť aj klasické tankové projektily vrátane kinetických APFSDS. Spočíva v účinnom detektore a zariadení, ktoré najrôznejšími spôsobmi likviduje prilietajúce strely.

Systém Arena používa napríklad protimuníciu, ktorá je princípom podobná smerovej míne. Protimunícia je vo vhodnom momente vystrelená šikmo hore a vo výške niekoľko metrov nad tankom exploduje, prúd črepín potom ničí riadené rakety, strely ručných protitankových zbraní alebo i delostrelecké granáty. Činnosť systému Arena je pri normálnej činnosti plne automatická, existuje ale aj možnosť odpáliť protimuníciu ručne, napríklad pri obrane proti nepriateľskej pechote v okolí tanku (črepiny zasahujú priestor do vzdialenosti 40 m od obrysu tanku). Schránky s protimuníciou sú rozmiestnené do venca okolo veže tanku alebo bojového vozidla pechoty (sektory pôsobenia sa dostatočne prekrývajú), rádiolokátor je umiestnený v telese nesenom nad vežou a v bojovom priestore je umiestnená riadiaca a ovládacia jednotka. Starší systém Drozd používa protimuníciu, ktorá princípom vychádza z neriadených rakiet. Na každom boku veže bývajú spravidla dve dvojnásobné odpaľovacie zariadenia namierené šikmo vpred.

Systémy aktívnej agresívnej obrany dokážu zachytiť a zneškodniť protitankové rakety, strely z ručných protitankových zbraní, delostrelecké granáty i riadené rakety odpálené z vrtuľníka, pohybujúce sa rýchlosťou od 70 do viac ako 700 ms-1.
[upraviť]
Reaktívna ochrana
Reaktívna ochrana

Tiež dynamická ochrana. Bloky dynamickej ochrany sú tvorené kovovými schránkymi v ktorých je medzi dvomi kovovými doskami vložená vrstva trhaviny. Schránky sú rozmiestnené na veži a trupe tanku, predovšetkým v najviac ohrozených miestach a smeroch (obvykle nepokrývajú celý povrch tanku). Môžu byť integrované do povrchu tanku alebo namontované dodatočne. Výbušnina v schránke tesne po zásahu kumulatívnou strelou vybuchne (alebo je odpálená detektorovým systémom) a tlaková vlna výbuchu vymrští kovovú dosku proti kumulatívnej hlavici strely, kumulatívnemu lúču alebo penetrátoru kinetickej priebojnej strely. Kovová doska sa pohybuje šikmo voči kumulatívnemu lúču a ten ju musí prerezať „po dĺžke“, navyše v nevhodnej polohe, čo spolu so splodinami výbuchu narúša proces formovania kumulatívneho lúča a výrazne znižuje jeho prebíjaciu schopnosť voči pancieru tanku. Kinetická šípová strela je po zásahu kovovou doskou priamo zničená (zlomená, ohnutá), alebo odchýlená tak, že už nemá potrebný prierazný účinok. Reaktívna ochrana znižuje priebojnosť kumulatívnych striel 1,8 až 2,2 krát, kinetických striel 1,9 až 2,8 krát. Pokusy s konštrukciou reaktívnej ochrany začali v ZSSR v 50. rokoch, ale pri ukážke pre armádne velenie došlo po zásahu k nehode a explodovali všetky schránky súčasne. Tank bol zničený a tento neúspech zastavil bádanie na dlhé roky. V 60. rokoch prebiehal podobný výskum v Nemecku. Prvý krát bola dynamická ochrana tankov prakticky použitá v Izraeli, počas vojny v roku 1982. Prvá generácia reaktívnej ochrany bola účinná len proti kumulatívnym strelám, druhá generácia je účinná aj proti kinetickým šípovým podkalibrovým strelám. V súčasnosti sa zavádzajú reaktívne ochrany tretej generácie, takzvané reaktívne pancierovanie.

Prebiehajú aj výskumné práce na inom ako výbušnom spôsobe vymrštenia kovovej alebo keramickej dosky v systéme reaktívnej ochrany. Jednou z možností je vymrštenie dosky proti strele pomocou elektromagnetického poľa. Iné výskumné a vývojové práce smerujú k systémom, ktoré kombinujú vlastnosti reaktívnej a aktívnej agresívnej ochrany, napríklad systémy, ktoré odpaľujú bloky reaktívnej ochrany v predstihu pred dopadom strely na základe povelov detektorového systému aktívnej agresívnej ochrany.
[upraviť]
Ochrana proti účinkom zbraní hromadného ničenia

Veľmi skoro po zavedení jadrových zbraní sa ukázalo, že najodolnejšie bojové prostriedky pozemných vojsk proti účinkom jadrového výbuchu predstavujú tanky. Hrubý kovový pancier dobre pohlcuje roentgenové a gama žiarenie, výborne odoláva aj svetelnému a tepelnému žiareniu a vysoká hmotnosť tanku poskytuje istú ochranu aj proti tlakovej vlne jadrového výbuchu. Najväčšie ohrozenie pre posádku predstavujú potom neutróny, ale aj proti nim je tank čiastočne chránený pancierom a moderné tanky majú bojový priestor posádky obložený špeciálnym plastom, ktorý neutróny účinne zachytáva.

Tank, respektíve bojový priestor, v ktorom sa nachádza posádka, je možné pomerne jednoducho úplne zahermetizovať a vybaviť vetraním so zabudovanými účinnými protichemickými filtrami - tým sa tank stáva odolným aj proti účinkom chemických a biologických zbraní a aj proti rádioaktívnemu zamoreniu.

Niektoré moderné tanky sú vybavené systémom ochrany proti zbraniam hromadného ničenia, ktorý pracuje automaticky. Obsahuje detektory chemického zamorenia a rádioaktívneho žiarenia, vzduchové filtre a ventiláciu, ich nasávacie otvory, hermetizáciu bojového priestoru, kryty optických prístrojov a tak ďalej. V prípade zistenia blízkeho výbuchu jadrovej nálože systém okamžite uzavrie kryty optických prístrojov, aby nedošlo k ich poškodeniu, odpojí elektronické systémy a rádiostanice, aby neboli zničené elektromagnetickým impulzom jadrového výbuchu, uzavrie ventilačné a nasávacie otvory vzduchu a žaluzie chladenia motoru, aby tank lepšie odolal účinkom tlakovej vlny. Automaticky sú tiež do systému ventilácie zapojené filtre.

Prostriedky ochrany proti účinkom zbraní hromadného ničenia umožňujú tankom pôsobiť určitý čas v prostredí zamorenom chemickými, jadrovými a biologickými zbraňami bez výraznej straty bojaschopnosti, alebo takéto územia prekonávať.
[upraviť]
Pohon

Pohon tanku má zabezpečiť jeho vysokú rýchlosť a dobrú priechodnosť v teréne. Pohon tankov zabezpečujú zážihové a vznetové spaľovacie motory a spaľovacie turbíny. Prenos hnacej sily z motoru na pásy je zabezpečený mechanickými alebo hydraulickými prevodovkami a riadenie umožňujú smerové mechanické alebo hydraulické spojky a brzdy. Jeden z prvých tankov St. Charmond mal dokonca pohon pásov elektromotormi, nebol príliš úspešný, ale experimenty s elektrickým prenosom hnacej sily na pásy sa stále opakujú, zatiaľ neúspešne.
[upraviť]
Pasívna ochrana

Pasívna ochrana tanku spočíva predovšetkým v jeho pancierovaní, konštrukčnom usporiadaní a maskovaní.
Maskovanie má za úlohu predovšetkým sťažiť odhalenie tanku na bojisku, skomplikovať jeho pozorovanie a navedenie protitankových zbraní. Tank s nevhodným maskovaním je možné spozorovať na diaľku viac ako 5 km, tank s kvalitným maskovaním je možné spozorovať na menej než tri kilometre (voľným okom). Maskovanie nespočíva len v maskovaní vo viditeľnom svetle, ale aj v infračervenej a tepelnej oblasti a v rádiolokačnom maskovaní.
Konštrukčné usporiadanie má za cieľ znížiť rozsah poškodenia tanku pri zásahu a ochrániť dôležitejšie systémy tým, že sú „obetované“ systémy menej dôležité.
Pancier chráni dôležité prvky tanku pred poškodením dopadajúcou strelou. Jeho úlohou je zabrániť prieniku strely (alebo jej ničivých účinkov) do vnútorného bojového priestoru tanku.
[upraviť]
Homogénny pancier

Valcovaná alebo odlievaná oceľ s vyšším obsahom chrómu, molybdénu a niklu alebo volfrámu (ten sa používa zriedka, lebo je drahý) alebo aj za tepla alebo najlepšie za studena valcovaná mangánová austenitická oceľ niekedy aj povrchovo zakalená (zvonka je pancier tvrdý a vnútri húževnatý). Prvé panciere tankov boli vyrábané nitovaním z plochých pancierových plátov, neskôr sa začalo používať zváranie pancierových plátov zakrivených v jednej alebo dvoch rovinách a v období pred druhou svetovou vojnou bola zvládnutá aj technológia odlievania celých veží a trupov tankov z ocele. Zváranie sa ale stále používa pri výrobe i pri opravách tankovej techniky. Homogénne panciere sa stále požívajú aj v súčasnosti, aj keď ich na najohrozenejších miestach postupne nahrádza vrstvený pancier.
[upraviť]
Doplnkový pancier

Doplnkové pláty homogénneho pancieru boli prinitované alebo prizvárané na najviac ohrozené alebo na slabé miesta normálneho pancieru a tým ho zosilnili. Na tanku M1A1 Abrams sú niektoré doplnkové pláty pancieru z ochudobneného uránu, čo výrazne zvyšuje jeho odolnosť proti kumulatívnym a podkalibrovým šípovým strelám (pri hydrodynamickom prieraze má rozhodujúci význam hustota materiálu panciera).

Podobnú úlohu môžu plniť aj dutiny v pancieri, vyplnené vhodným materiálom.
[upraviť]
Predstavný pancier

Predstavný pancier je plát pancieru umiestnený na držiakoch v určitej vzdialenosti okolo ohrozených častí tanku, napríklad okolo veže a na bokoch trupu a podvozku. Úlohou predstavného pancieru je dopadajúcu strelu narušiť alebo priviesť k výbuchu ešte pred jej stretom s hlavným pancierom tanku a tým znížiť jej priebojnosť. Predstavný pancier nemusí byť oceľový alebo vôbec kovový, rovnako dobre môže poslúžiť tvrdá guma a podobné materiály. Počas Berlínskej operácie použili sovietske posádky tankov ako predstavný pancier proti obávaným nemeckým pancierový pästiam pružinové rošty z postelí. Existuje niekoľko fotografií takýchto tankov, vrátane niekoľkých, na ktorých je pružinový rošť roztrhaný výbuchom, ale tank bol nepoškodený a bojaschopný. Fotografie obrnených vozidiel z posledných konfliktov, napríklad v Iraku a v Čečensku ukazujú obrnené vozidlá a tanky chránené na niektorých miestach mrežovými konštrukciami z kovových pásov, do ktorých sa zachytávajú kumulatívne strely ručných protitankových zbraní a vybuchujú v nevhodnej vzdialenosti od panciera, čo znižuje ich účinok. Tank Leclerk má na veži a korbe schránky na materiál a náradie s mimoriadne hrubými vekami, čo sa dá považovať za celkom efektívny spôsob využitia voľného priestoru za predstavným pancierom.
[upraviť]
Vrstvený (kompozitný) pancier

Princíp vrstveného pancieru spočíva v striedaní vrstiev materiálu s rôznou hustotou (mernou hmotnosťou), pevnosťou a štruktúrou. Je účinný proti strelám s kumulatívnou náložou, podkalibrovým šípovým strelám a strelám s výtržným účinkom HESH. Pri hydrodynamickom prieraze - prebíjanie pancieru kumulatívnym lúčom alebo veľmi rýchlou strelou, sa uplatňujú pravidlá podobné pohybu svetelného lúča cez prostredia s rôznym indexom lomu. Smer pohybu kumulatívneho lúča sa mení a dráha predlžuje, lúč stráca homogenitu a rozptyľuje sa, čí výrazne klesá jeho prebíjacia schopnosť. Vonkajšia vrstva je takmer vždy z pancierovej ocele, ďalšie vrstvy môžu byť z tvrdého karbid, syntetického korundu alebo špeciálnej keramiky či z kevlaru, uhlíkových či iných vysokopevných syntetických vlákien alebo lacnejšie zo sklených vlákien. Vnútorná vrstva býva opäť z ocele. Celá zostavy vrstiev sa môže niekoľkokrát opakovať, s rôznou hrúbkou jednotlivých vrstiev. Na tomto princípe je založený napríklad pancier Chobham, ktorý bol prvý krát použitý na britskom tanku Challenger, je použitý aj na americkom tanku M1 Abrams. Pancier „Chobham“ (podľa výskumného strediska, kde bol vyvinutý)je zostavený z ocele a špeciálnej keramiky. Takto zostavený pancier je rovnako odolný, ako niekoľko krát hrubší homogénny oceľový pancier. Vlastnú verziu vyvinuli a zaviedli aj v Sovietskom zväze. Pre ľahšie obrnené vozidlá sa používa vrstvený pancier, v ktorom je miesto ocele použitá špeciálna hliníková zliatina - takéto panciere majú napríklad ruské BMD a americké M2 Bradley. Proti kompozitným pancierom tankov prestali byť účinné bežne používané pechotné protitankové zbrane (s kumulatívnymi hlavicami).
[upraviť]
Aktívna ochrana
[upraviť]
Aktívna neagresívna ochrana - rušenie

Motor

Výkon a spoľahlivosť motoru, prevodového a pojazdového systému je kľúčová pre celkovú spoľahlivosť tanku. Prvé tanky mali zážihové motory, používali ako palivo benzín. V medzivojnovom období sa dokonca robili pokusy použiť na pohon tankov letecké zážihové motory na vysokooktánový benzín. Krátko pred začatím druhej svetovej vojny sa začali používať naftové vznetové motory, ktoré sa v bojoch plne osvedčili a používajú sa dodnes. Na konci 70. rokov 20. storočia sa objavujú ako motory tankov spaľovacie turbíny, ktoré umožňujú dosiahnuť vysoký výkon pri relatívne malom objeme motorovej jednotky. Dieselové motory sú ale stále vyvíjané a používané, v niektorých krajinách im tankový odborníci dávajú prednosť pred spaľovacími turbínami.

Moderné tankové dieselové motory dosahujú výkon 750 - 1500 kW a sú riešené ako viacpalivové. Spaľovacie turbíny dosahujú výkon nad 1000 kW. Tankové vznetové motory a predovšetkým spaľovacie turbíny majú vysokú spotrebu, preto sú niektoré moderné tanky vybavené doplnkovým motorom malého výkonu, ktorý poháňa dôležité elektrické a hydraulické systémy v dobe, keď hlavný motor tanku stojí.

Dôležitým parametrom tankového motoru je merný výkon, ktorý dáva prehľad o výkone motoru a hmotnosti tanku.Merný výkon motorov niektorých súčasných tankov
Štát typ tanku Bojová hmotnosť, t Výkon motoru, k.s. Merný výkon, k.s./t Typ motoru
Francúzsko Leclerc 54,6 1500 27,4 dieselový motor
Rusko T-80 U-М1 46,0 1250 27,2 spaľovacia turbína
Rusko Т-90 46,5 1000 21,5 dieselový motor
Ukrajina Т-84 46,0 1200 26,08 dieselový motor
USA M1A2 Abrams 62,5 1500 24,0 spaľovacia turbína
Nemecko Leopard 2 А5 62,5 1500 24,0 dieselový motor
Izrael Merkava Mk.3 60,0 1200 20,0 dieselový motor
Veľká Británia Challenger 2 62,5 1200 19,2 dieselový motor

[upraviť]
Pásy

Tank sa pohybuje na pásovom podvozku.

Tankový („húsenicový“) pás je starý vynález - v primitívnej podobe ho navrhol v už roku 1770 angličan Richard Lovell Edgeworth a patent na pásové vozidlo (pásový traktor) získal v roku 1836 George Cayley. V podobnom období boli pásy a pásové vozidlá patentované aj vo Francúzsku (1717 pás a v roku 1818 pásové vozidlo) a v Rusku (1837).

Pás je zložený z kovových dosiek (článkov pásu), pohyblivo spojených kovovými alebo kovovo-gumonými spojmi. Články pásu sú z vonkajšej strany uspôsobené tak, aby mali v teréne čo možno najlepší záber v teréne a z vnútornej strany vytvárajú dráhu, po ktorej sa pohybujú kolesá. V článkoch pásu sú otvory, do ktorých zapadá hnacie koleso. Na povrchu článkov sú niekedy pripevnené gumové telesá, ktoré znižujú hlučnosť pásov tanku pri pohybe, zlepšujú odpruženia tanku, znižujú vibrácie a chránia povrch betónových a asfaltových ciest pred poškodením kovovými článkami pásov. Na vnútornej strane článkov pásu sú vytvorené časti, ktoré vedú pás po kolesách a zabraňujú jeho zošmyknutiu pri pohybe alebo otáčaní. Spravidla majú tvar zaoblených trojuholníkov alebo lichobežníkov a sú umiestnené v jednom alebo dvoch radoch.

Dôležitou hodnotou pri posudzovaní priechodnosti tankov v teréne je merný tlak na terén, teda hmotnosť tanku rozložená na plochu pásov, ktorá je v styku z povrchom terénu. Čím je merný tlak nižší, tým menej únosným terénom (napríklad rozmoknutým) je tank schopný prejsť.Merný tlak na povch terénu niektorých súčasných tankov
Štát typ tanku Bojová hmotnosť, t Merný tlak, kg/cm2
Francúzsko Leclerc 54,6 1,00
Rusko T-80 U-М1 46,0 0,85
Rusko Т-90 46,5 0,85
Ukrajina Т-84 46,0 0,93
USA M1A2 Abrams 62,5 1,07
Nemecko Leopard 2 А5 62,5 0,85
Veľká Británia Challenger 2 62,5 0,98


Pre porovnanie: človek má merný tlak asi 1 kg/cm2
[upraviť]
Kolesá

Na tankovom podvozku je niekoľko typov kolies:
nosné (pojazdové) kolesá - nesú hmotnosť tanku a prenášajú ju na pás. Môžu byť samostatné, alebo usporiadané rôznym spôsobom do vozíkov. Nosné kolesá sú obvykle potiahnuté vrstvou gumy, čo znižuje ich hlučnosť a znižuje vibrácie.
hnacie kolesá - hnacie koleso poháňa pás a je to obvykle jediné koleso v zostave podvozku, ktoré je poháňané od motoru tanku (na každý pás jedno). Je ozubené a jeho zuby zapadajú do príslušných vybratí v článkoch pásu. Je umiestnené v prednej alebo zadnej časti podvozku, tak, aby čo najväčšia časť jeho obvodu bola v styku s pásom. Je spravidla umiestnené vyššie ako pojazdové kolesá, čí je jednak chránené pred poškodením a jednak umožňuje nájazd na prekážky.
napínacie koleso - napína pás, aby dobre obopínal kolesá. Príliš voľný pás sa môže z kolies ľahko zošmyknúť pri otáčaní, alebo preskočiť na hnacom kolese. Napínacie koleso je obvykle umiestnené na opačnej strane, ako hnacie koleso a býva umiestnené vyššie ako nosné kolesá, čo ho jednak chráni pred poškodením a jednak umožňuje nájazd na prekážky. Je namontované tak, že sa dá ručne alebo automaticky nastaviť do vhodnej polohy, čím sa reguluje napnutie pásu.
oporné kladky - sú to malé kolieska, umiestnené nad nosnými kolesami. Ich úlohou je podoprieť pás v hornej časti podvozku, aby sa príliš neprevesoval. Nemusia byť použité, pás potom kĺže po hornej strane nosných kolies, alebo je v hornej časti dráhy jednoducho prevesený.
[upraviť]
Pruženie

Pruženie tankov má za úlohu umožniť lepšie rozloženie hmotnosti tanku na terén a znížiť hlučnosť a vibrácie pri pohybe. Nosné kolesá sú obvykle rôznym spôsobom odpružené a prepružené. Pruženie môže byt:
mechanické
vynutými alebo listovými pružinami
torznými tyčami - veľmi obľúbené u starších sovietskych tankov
gumovými blokmi
gumovými obručami kolies alebo gumovými vložkami v nábojoch kolies
hydraulické
hydropneumatické - okrem iného umožňuje meniť svetlú výšku tanku
[upraviť]
Prevodovka

Prenáša výkon motoru cez spojky na hnacie koleso. Tankové prevodovky sú veľmi namáhané. Obvykle sú riešené ako hydromechanické alebo hydraulické, v minulosti sa používali aj mechanické. Tanková prevodovka má niekoľko stupňov pre jazdu vpred i vzad.
[upraviť]
Spojka

Spojky sú zaradené medzi prevodovku a hnacie kolesá, obvykle sú spojené z brzdou. Umožňujú smerové riadenie tanku tak, že odpoja pohon a/lebo priamo zabrzdia hnacie koleso (a tým aj celý pás) na tej strane tanku, na ktorú chce vodič zabočiť. Spojky sú mimoriadne namáhané (sú v činnosti pri každej zmene smeru). Spojky sú obvykle riešené ako hydraulické či hydromechanické, čisto mechanické spojky boli opustené už dávno.

Kvalita motora bývala v minulosti opakovane podceňovaná. Kvôli pomalým tankom prehrali vojnu celé štáty a viackrát sa stalo, že rýchlejšie a obratnejšie tanky vymazali celé tankové armády aj keď tie mali leší pancier a kanóny. Práve vyvážená kombinácia motora s adekvátnym pancierovaním, robí z tanku obávanú zbraň, prvými skvelými príkladmi boli tanky T-34 alebo Panther.

Rýchlosť je dobrá zbraň, ale bez panciera dobrá len na ústup. Motor tankov musí byť veľmi výkonný. Najviac sa osvedčili Dieselové na všetky druhy paliva. Výkon motora môže dosiahnuť až 1500 kW, ako napríklad motor poháňajúci francúzsky tank Leclerc a izraelský Merkava 4. Niektoré tanky majú miesto dieslového motora plynovú turbínu výkonom nad 1000 koní. Tá ma obrovskú účinnosť pri vysokých otáčkach ale problémy má keď tank stojí - vtedy spotrebuje zase priveľa paliva. Preto má napríklad M1A1 Abrams aj dodatočný spaľovací motor na pohon elektroagregátu.
[upraviť]
Výzbroj tankov
[upraviť]
Kanón

Kanóny sa objavili už vo výzbroji prvých použiteľných tankov. Kanón je takmer vždy umiestnený vo veži a predstavuje hlavnú výzbroj tanku. Prvé tanky (z prvej svetovej vojny) mali kanóny umiestnené v pancierových nástavbách na bokoch trupu - takzvaných barbetach či sponsonoch. Existovali aj tanky, ktoré kanón umiestnený v prednej časti trupu - z prvej svetovej vojny St Chamond a Schneider CA1 (Francúzsko), A7V (Nemecko), z druhej svetovej vojny napríklad M3 Lee a M3 Grant (USA), tento tank mal ešte druhý kanón menšieho kalibru namontovaný vo veži, z povojnového obdobia je to bezvežový tank (presnejšie skôr ťažký stíhač tankov) Stridsvagn 103 / Strv-103 / S-Tank (Švédsko). Veľmi vzácne býva vo veži bojového tanku použitý viac ako jeden kanón. Všetky takéto pokusy skončili v štádiu prototypov. V minulosti existovali tiež konštrukcie tankov, ktoré mali niekoľko otočných veží s rôznou výzbrojou: britský prototyp Vickers A1E1 Independent, sovietske sériové T-28 a T-35 a prototyp T-100, nemecký Neubaufahrzeug . Viacvežové tanky sa v praxi vôbec neosvedčili, boli príliš ťažké, pomalé a neobratné.

Postupným vývojom sa dospelo k záveru, predovšetkým v Sovietskom zväze a o čosi neskôr aj v Nemecku, že tank musí byť vyzbrojený protitankovým kanónom, ktorý mu dáva schopnosť účinne bojovať s nepriateľskými tankami, a to aj za cenu, že je menej vhodný na ničenie iných druhov cieľov (napríklad pre menší kaliber). V opačnom prípade by bol tank proti nepriateľským tankom prakticky bezbranný a rýchlo zničený. Do druhej svetovej vojny vstupovali tanky hlavných armád vyzbrojené protitankovými kanónmi kalibru 37-57 mm, alebo menej výkonnými krátkohlavňovými tankovými kanónmi kalibru do 100 mm. Výnimkou boli sovietske tanky T-34 a KV-1 vyzbrojené výkonnými kanónmi kalibru 76,2 mm, čo im dávalo významnú palebnú prevahu nad nemeckými tankami, ktoré mali prevažne krátkohlavňové kanóny kalibru do 75 mm. V priebehu vojny sa výkony tankových kanónov zvyšovali a nemecké tanky dostali postupne dlhohlavňové kanóny kalibru 75 mm, 88 mm a nakoniec až 128 mm, sovietske tanky boli postupne vyzbrojované zlepšeným kanónom kalibru 76,2 mm, 85 mm a nakoniec aj 122 mm. Podobne rástol kaliber a výkon kanónu aj u britských a amerických tankov.

V povojnovom období sa v oblasti tankových kanónov veľa experimentovalo, skúšali sa rôzne koncepcie, napríklad tankové kanóny kalibru až 140 mm, automatické kanóny veľkých kalibrov, bezzáklzové kanóny, a podobne. Väčšina týchto pokusov skončila z rôznych príčin neúspešne.

V súčasnosti je hlavnou zbraňou takmer všetkých zavedených tankov výkonný kanón s hladkou hlavňou kalibru nad 100 mm. V krajinách NATO je kaliber kanónu 120 mm, výnimkou je britský kanón L7 s drážkovanou hlavňou kalibru 105 mm, u moderných sovietskych, ruských a ukrajinských tankov je používaný hladkostenný kanón kalibru 125 mm s deleným strelivom (strela a nábojka sa nabíja osobitne). Hladký vývrt hlavne moderných tankových kanónou je vynútený používaním kumulatívnej munície, u ktorej rotácia znižuje priebojnosť a dlhých podkalibrových striel, ktoré nie je možné stabilizovať rotáciou - strely sú stabilizované aerodynamicky, krídelkami. Tankový kanón je primárne určený na ničenie tankov a obrnenej techniky nepriateľa, avšak vďaka rôznej munícii sa dá účinne používať aj proti pechote, neobrnenej technike, palebným ohniskám, poľným a stálym opevneniam a v poslednej dobe aj proti bojovým vrtuľníkov. Munícia pre tankové kanóny zahrňuje predovšetkým strelivo pre boj s obrnenými cieľmi, kumulatívne strely a podkalibrové šípové strely (bezjadrové alebo s jadrom z ťažkého kovu (volfrám, urán)), univerzálne sú použitelné trieštivo-trhavé strely, vhodné pre použitie proti pechote, neobrnenej technike, palebným ohniskám, poľným a iným opevneniam. Úlohu trieštivo-trhavých striel dokážu v istom rozsahu nahradiť niektoré typy kumulatívneho streliva so zvýšeným črepinovým účinkom. Objavujú sa aj špeciálne strely pre boj s vrtuľníkmi alebo mnohoúčelové strely, hodné pre boj s ľahšie obrnenými cieľmi, pechotou a neobrnenou technikou, použiteľné aj proti nízkoletiacim vrtuľníkom. Takéto strely majú pomerne zložité programovateľné zapalovače.

Od začiatku 80. rokov sa vo výzbroji tankov objavujú protitankové riadené rakety odpaľované z hlavne tankového kanónu. Sú to predovšetkým rôzne sovietske ruské systémy a v poslednej dobe aj izraelský sytém Lahat. Tieto rakety dokážu presne zasiahnuť aj na veľké vzdialenosti (až 5 km) a zničiť tank s reaktívnym pancierom či bojový vrtuľník. Prvý tank v možnosťou použitia PTRS opaľovaných z hlavne tankového kanónu bol T-64 so 125 mm hladkostenným kanónom, neskôr bol pre použitie PTRS upravený aj T-55 so 100 mm drážkovaným kanónom (strela je vložená v štandardnej nábojnici)

Známe sovietske a ruské systémy riadenej tankovej výzbroje:
PTRS 9M112 systému 9K112-1 Kobra odpaľovaná z hlavne tankového kanónu kalibru 125 mm pre tank T-64B, T-80B (strela má unikátnu dvojdielnu konštrukciu, vynútenú automatickým nabíjaním - do jedného celku je spojená až v hlavni kanónu)

PTRS 9M117 systému 9K116 Bastion odpaľovaná z hlavne tankového kanónu kalibru 100 mm pre T-54/55
PTRS 9M117 systému 9K116-1 Šeksna odpaľovaná z hlavne tankového kanónu kalibru 100 a 115 mm pre tank T-62 (protitanková riadená strela 9M117 je kalibru 100mm, je vložená do vnútra nábojnice príslušného kalibru a pre 115mm kanón je doplnená nákružkami, ktoré po opustení hlavne odpadnú)
PTRS 9M117 systéma 9K118 Šeksna odpaľovaná z hlavne tankového kanónu kalibru 100 a 115mm pre tank T-62
PTRS 9M119 Invar systému 9K119 Reflex a 9K120 Svir odpaľovaná z tankového kanónu kalibru 125mm (T-72, T-90...)

Za zmienku stojí, že skutočne prvým tankom, ktorý použil riadenú protitankovú muníciu, je americký ľahký tank M551 Sheridan, zavedený do výzbroje v roku 1968 a určený pre výsadkové vojská, ktorý z kanónu M81E1 kalibru 152 mm vystreľoval riadenú strelu MGM-51 Shillelagh.

Túto strelu a podobný kanón kalibru 152 mm používal neskôr aj tank M60A2 Starship zavedený na v roku 1974 a vyradený na začiatku 80. rokov. Strela Shillelagh mala pomerne veľký minimálny dostrel 750 m a relatívne malý maximálny dostrel - u verzie MGM-51A 2000 m, u neskorších verzií 3000 m. Praktické prevedenia zbrane sa príliš nevydarilo.

Guľomety

Guľomety na tankoch sú určené pre boj proti pechote a nízkoletiacim vzdušným cieľom, ako sú vrtuľníky, lietadlá a bezpilotné prostriedky. V minulosti občas tvorili guľomety jedinú výzbroj tankov ľahších kategórií. Používajú sa guľomety všetkých kalibrov, zavedených do výzbroje armády (5,56mm 7,62mm 7,92mm 12,7mm 14,5mm). Konštrukčne vychádzajú tankové guľomety zo štandardných guľometov zavedených o výzbroje príslušnej armády, s niektorými úpravami pre použitie v tankoch - skrátenie, sklopenie alebo úplné odstránenie pažby, diaľkové ovládanie, odstránenie mieridiel a podobne. Jeden z guľometov je obvykle namontovaný ako súosý s tankovým kanónom (obsluhuje ho strelec), ďalší býval v zadnej časti veže (obvykle ho obsluhoval strelec alebo nabíjač), v prednej časti trupu (obsluhoval ho radista/strelec) a ďalšie sú namontované externe na veži tanku (obsluhoval ich veliteľ tanku, strelec alebo nabíjač). Jeden z guľometov namontovaných na veži tanku býva určený pro boj s nízkoletiacimi vzdušnými cieľmi a je často väčšieho kalibru ako ostatné guľomety, obvykle býva upevnený na otočnej lafete okolo veliteľského poklopu (občas je vybavený aj diaľkovým ovládaním z veže tanku). Najčastejšia kombinácia guľometov je 7,62 mm (prípadne 5,56 mm) súosý guľomet a 12,7 mm protilietadlový guľomet. Takto to je na väčšine sovietskych tankov (T-55, T-72, T-80, T-90). Americký M1A1 Abrams má externe montovaný guľomet kalibru 12,7 mm pre veliteľa tanku a 7,62 mm pre nabíjača. Izraelská Merkava 4 má podobne tri guľomety, všetky kalibru 7,62 mm. Sovietske ťažké „prielomové“ tanky z tesne povojnového obdobia mali ako súosý namontovaný guľomet kalibru 14,5 mm a kalibru 14,5 mm bol aj protilietadlový guľomet. Občas sa objavujú na tankoch ako doplnková zbraň miesto guľometu malokalibrové kanóny. Napríklad vyvíjaná slovenská verzia tanku T-72 - T-72M2 Moderna - má na bokoch veže dva 20 mm automatické kanóny pre boj s ľahko pancierovanými pozemnými a vzdušnými cieľmi, predovšetkým bojovými vrtuľníkmi. Kanóny sa ovládajú zvnútra veže, strelivo je v schránke na zadnej strane veže.
Mínomet


Zaujímavú výnimku vo výzbroji tankov predstavujú izraelské tanky (Merkava 2,3,4, Tiran 4,5). Majú vo veži integrovaný 60 mm mínomet ovládaný z vnútra tanku. Môže odpaľovať výbušné a osvetľovacie granáty. Túto zvláštnosť si vynútil najčastejší spôsob nasadenia izraelských tankov - boj v zastavaných oblastiach proti pechote a gerilovým skupinám, kde je použitie tankového kanónu neefektívne alebo nemožné.
[upraviť]
Neriadené rakety

Neriadené rakety sa vo výzbroji tankov objavujú zriedkavo. Obvykle ide o improvizovanú úpravu, napríklad s cieľom zvýšiť pohyblivosť odpaľovacieho zariadenia neriadených rakiet. Ako príklad možno uviesť raketomet Calliope na americkom tanku M4 Sherman z obdobia konca druhej svetovej vojny.
[upraviť]
Riadené rakety

Občas sa vyskytne pokus skombinovať tank so zatiaľ najúčinnejším protitankovým prostriedkov - protitankovou riadenou raketou. Jediným známym prostriedkom, v ktorom sa takéto spojenie podarilo doviesť do sériovej výroby a zasluhuje si meno tank, je sovietsky ťažký raketový stíhač tankov IT-1 „Drakon“ (ИТ-1, Объект 150, s PTRS 2К4 Дракон) na podvozku tanku T-62. Väčšina ostatných obrnených vozidiel vyzbrojených protitankovými riadenými strelami spadá do skôr do kategórie stíhačov tankov alebo bojových vozidiel pechoty.
[upraviť]
Granáty a granátomety

Posádka každého tanku má k dispozícii osobné ručné zbrane a ručné granáty (až niekoľko desiatok kusov), okrem toho existujú špeciálne trieštivé granáty, ktoré je možné nabiť a vystreľovať z vrhačov dymových granátov. Automatický granátomet sa ako improvizovaná výzbroj objavil vo výzbroji tankov počas vojny vo Vietname i v Afganistane. Spravidla nahrádzal protilietadlový guľomet, oproti ktorému má v boji s pechotou a strelcami z ručných zbraní protitankových niekoľko výhod, predovšetkým väčší plošný účinok.
Posádku tanku tvorí spravidla traja až piati vojaci:
Veliteľ - prijíma rozkazy od veliteľa jednotky, vyberá ciele a rozhoduje o činnosti tanku
Vodič - riadi tank, má na starosti jeho údržbu a opravy
Strelec - na rozkaz veliteľa zameriava ciele a ničí ich, hlási možné ciele veliteľovi
Nabíjač - nabíja kanón - v súčasnosti je stále členom posádky aj u moderných tankov, jeho miesto ale postupne nahradzuje automatický nabíjací systém.
Radista - udržuje komunikáciu o ostatnými vozidlami (ak nie je v posádke jeho funkciu preberá veliteľ tanku) a často aj ovláda guľomet umiestnený v korbe tanku

Počas 2. svetovej vojny mali nemecké stredné a ťažké tanky 5 ľudí, prípadne 6 (dvaja nabíjači - pri veľkých kalibroch a najčastejšie v samohybných kanónoch) a len výnimočne bola posádka väčšia, predovšetkým u viacvežových tankov. Riadiť veľkú posádku je pre veliteľa veľmi komplikované.
[upraviť]
Elektronika
[upraviť]
Úvod
Elektronika dokázala enormne zvýšiť účinnosť tankových zbraní a zároveň skrátiť potrebný výcvik posádok. Na druhej strane však pridala tankom istú zraniteľnosť (pozri elektronická vojna). Preto popri sofistikovanej elektronike existuje zvyčajne aj možnosť plnej manuálnej kontroly. Táto máva zvyčajne absolútnu prioritu nad všetkými elektronickými systémami.
[upraviť]
Komunikácia

 
 

 


Archiv

Kalendář
<< srpen / 2019 >>


Statistiky

Online: 1
Celkem: 24982
Měsíc: 140
Den: 7